martanka

Pomalým pohybom si zapálila cigaretu. Vychutnávala si moment nikotínového oparu a vedomie, že je hneď vedľa. Vedela, že ju čaká... Vedela, že sa jej chce dotýkať. Ona ho už mala. Pocit, že sa nemusí nikam ponáhľať - bola predsa tu. A on aj keby ho hrozne nahnevala ju nevyhodí z domu - aspoň dnes večer nie. Hlboko vdýchla hustý dym. A hlava sa točila zlé myšlienky boli preč. Ešte ešte raz chcela mať ten povznašajúci dojem, že je požehnaná. Všetko sa zdalo byť iné. Vôbec nie aké si predstavovala nie však zlé. Iné. Ešte si dá dúšok vína a všetko bude v pohode. Žiadne výčitky môj milý. Načo. Veď ty nevieš čo vlastne chceš. A ja nie som o nič múdrejšia. Oni ma ale aj tak dobehnú. V čase ticha ďaleko od teba za mnou prídu. Ja im dvere neotváram nemysli, že ma bavia. Ja ich neprivítam, utekám pred nimi snažím sa ich prehlušiť hlasnou hudbou keď bežím po ulici v nočnom ďaždi. Nik moje kroky nesleduje. Som tu naozaj sama? Som naozaj sama? Pravá ľavá nechcem počuť nič. Pohľad na nebo nič nevysvetľuje. Mlčí aj moje vnútro. Ja vážne neviem. Viem aké by to malo byť... Ale nie je...