A keď si sa včera opýtal na tvoje chyby ostala som ticho. Nedobre som urobila. Len podporila mýtus tvojej bezchybnosti. Plný paradoxov si, a ja ich držím v ruke neviem čo s nimi. Prečo k nim nedávaš manuál? Občas vidno v tvojich očiach hrdosť, keď sa nepozeráš a krájaš mi grep si rozkošný... Horím keď mi daruješ ten pohľad. Hladíš moje chodidlo a ja sa bojím prehovoriť - nech do čerta nepokazím tú chvíľu. Keby si vedel ako strašne ťa ľúbim radšej by si ušiel... Bojím sa o každú bunku tvojho tela keď tu nie si, tu pri mne. Máme to ťažké drahý, dá sa ešte obrúsiť hrany? Či budem stále pochybovať. Keď sa maznám a táram ti dve na tri nenápadne zdvihnem hlavu smerom k tebe - ty sa usmievaš. Tak je to dobre. Tak ťa mám rada. Tak ťa chcem mať vždy. S kopou času pred nami s tým pocitom krátko po uzmierení. Keď je všetko nové, bozky hltavé, objatia vražedné. Bolestivo zabáram svoje nechty do tvojho chrbta - môžem ťa uchopiť celého?
Keď sa ti nahnevaná otočím chrbtom vždy ma dostaneš zašepkaním: " No poď, poď sem". Pritúliš ma k sebe a ja som jasná.
No povedz môžem sa ja na teba hnevať? Dá sa hnevať na človeka ktorého mám radšej ako seba?
BOJÍM SA TAKEJ LÁSKY...
Komentáre
ale prečo?