Naša pieseň, povedal si. Keď sme kráčali k tebe. A ja som lietala! Do ucha furt strkala vypadávajúce slúchadlo a hľadela rovno pred seba, po pár metroch očami nenápadne zablúdila k tebe. Bol si tam vedľa mňa. Cítila som tvoje telo, vznášala sa na hladine tvojich nevyslovených myšlienok. Málo pekných slov tak veľa úžasných pocitov. Naša pieseň... NAŠA!!!:-) Bolo to tými pivami, že z teba konečne niečo vyletelo?
Tú cestu poznám po noci a po ráne, ktoré je vždy rozbité. Suverenita je preč, my na seba pozeráme s červenými očami a nepochopiteľne sa ohanbievame. Predtým všade tma a my ideme na byt. Tam si vyberiem kontaktné šošovky, ovlažím tvár a už ani nemusím prosiť o tričko. Podávaš mi ho automaticky.
- To mi nedávaj také pekné, hovorím.
- Aké pekné? Iné nemám, odpovedáš.
Čakáš ma v posteli prikrytý perinou a mne je zrazu všetko také smiešne. Ty a ja bez toho aby sme vedeli na čom sme. Popravde ty asi tušíš ako som na tom ja. No mlčím... Pomaly si ľahnem k tebe, a čakám čo urobíš. Za oknami prudký vietor. Ostentatívne naráža do plastovej stoličky, ktorú máš na balkóne. Chce vari tie slová vysloviť za nás? Prinútiť nás k dotyku? Chvíľu je tichý aby počul čo hovoríme. My bez jediného slova... Potom udrie s ešte väčšou silou až sa mi rozbúcha srdce a zastaví dych. A ja to už nevydržím a dotknem sa ťa. Len tak letmo ako vietor keď sa na nás nehnevá. A bolo to zase nové...
Komentáre
Marťanko :-))
A navyše sa to aj príjemne číta. Tak iba to som scel. Iba taký prvý dojem. Môj vlastný. Ahoj :-))
Pechus:-))