Včera som sa stretla so svojim bývalým. On sa usmieval podobne ako keď som ja s tebou. Takže sa nič nezmenilo... Dokonca je presvedčený, že všetko je na poriadku. Je mi to ľúto. Úprimne... On stále dúfa. Myslí keď s ním idem na prechádzku automaticky to znamená, že sme znova spolu. Ako mu povedať, že už pár mesiacov intenzívne myslím na niekoho iného. Na teba. V pamäti živím tých pár spomienok a v duchu dúfam, že budeme mať ešte lepšie. Musíme mať.
Kým ja spoznávam iné myšlienky, ústa a ruky on túži po tých minulých. Pocit najväčšej svine je už preč. Teraz ho vystriedala ľútosť a pochopenie. Dosť možné, že zachvíľu budem v podobnej situácii aj ja. A pravdepodobne budem reagovať veľmi podobne. Hľadať za nevinnou prechádzkou rande, za obyčajným kamarátskym dotykom zaľúbený... A žiariť štastím keď pôjdem po tvojom boku. Ty sa budeš čudne usmievať a v duchu sa trochu tešiť, že ešte stále ťa potrebujem ako svätý obrázok. Ja budem vďačná aspoň za hodinu s tebou a budem sa modliť aby trvala večne. Ty sa potom otočíš a vypustíš ma z hlavy. Kým ja si naše stretnutie budem premietať ako oscarový film, a od vzrušenia nebudem môcť spať. Tak ako on - môj bývalý. A možno mi raz na rovnakú otázku odpovieš to čo ja jemu včera večer: teraz to neriešme!!!
Komentáre