Ako mne dnes? Smútok, zármutok, clivota, žiaľ, bolesť... Taká, že vám nedovolí dýchať, pracovať ani žiť. Asi presne viete čo je jej najväčším spúšťačom. A aj tak to neviete ovládnuť. Nedokážete prestať myslieť... Už včera som vedela, že sa niečo deje. Svedčia o tom aj moje rozrýpané prsty. A moja chuť zjesť kvantá. Je mi ťažko. A neviem čo s tým robiť. Je možné, že mojim najväčším problémom si ty? Alebo je to len hlúpa výhovorka pre pokročilú depresiu?
Prečo to je vždy také ťažké? Prečo to chodí zakaždým znásobené? Prečo sa smútky nerozdeľujú a nechodia k nám po kúskoch? Nie, navštívia nás ako vynikajúca ponuka s množstvom výhod grátis. Ďakujem ja to nechcem! Nechajte si vaše neskutočné akcie. NEMÁM záujem!!!
Jesenná krajina. Prechádzka v ľahkom svetri pod ktorý neľútostne zachádza mráz... Pomaly míňam smutnú krajinu a vpíjam do seba obraz sivej a bielej. Zakláňam hlavu a hlboko vdychujem intenzívnu vôňu nenaplnených lások, predčasne mŕtvych manželov a žien, nevier a podvodov, nezáujmu a falše...
Rozumiem a je mi horkosladko.
Komentáre
Tiež Vám tak niekedy býva???