martanka

Sú dni keď mi napadajú vety, ktoré mi napadnú aj v iné dni. Len ich v tie druhé spomínané zavrhnem - účelovo sa im vyhnem. Dnešok je iný. Dnes sa s nimi pohrávam. Nechám ich aby do mňa prenikli aby ma objali. Aby mi priniesli pocity, ktoré z nich mám. Keby len to. Ako bonus si pustím niečo príjemne neveselé a prijímam. Zabodnem pohľad do okna a nevidím nič. Ani tie strechy domov ani nebo. Zmyl to odliv. Keď vyjdem z tejto budovy vypnem aj zvuk. Všetko sa spomalí, z hlučných áut zostanú nemé bodky, tváre okoloidúcich sa zahalia. Budem len ja a moje kroky. Kým prejdem tú vzdialenosť k autobusovej stanici zažijem všetko. Plnosť a prázdnotu, šťastie aj smútok. Viem, že keby som vystrela ruky a zamávala nimi dokonca vzlietnem. Určite si budem nahlas pospevovať a vzápätí sa s bázňou obzerať či ma niekto nepočul. Potom nasadnem smer domov. Budem vpíjať obraz kraijny, ktorá sa mi vždy bude páčiť a hľadať odpovede, ktoré nenájdem. Lebo dnes je ten deň. Na to všetko. Dnes je deň na myšlienky.