martanka

Do nedávna som ani nepomyslela na to prečo je to tak. Až kým to neprišlo. Situácia, ktorá tento môj rozmar objasnila. Kým som ťa nevidela vojsť s ňou... Ako mi len tá druhá leží v žalúdku. Ktovie ktorá z nás je vlastne druhá... Ktovie či sa vôbec delíme o prvé priečky... Ktovie či to vieš aspoň ty.

A tak sa vo mne prebúdza dieťa. Jediný spôsob obrany, ktorý je prirodzený aj dospelým. Silný podnet a následná reakcia. Ty a ona. Spolu. Ja to vidím, ja sa tomu nemôžem vyhnúť a už nedokážem bojovať. Mám chuť kričať, plakať do niečoho poriadne udrieť. Chcem aby si ma niekto všimol. Brána s emóciami je otvorená, predstavenie sa skončilo. Herca vypískali. A ty zrazu nechápeš...

Zato ja ti úplne rozumiem. S touto stránkou mojej osobnosti si sa zoznámil po prvýkrát. A že ťa netešilo by videl aj slepý. Aj taká niekedy som. A my sa pomaly spoznávame.