Od chvíle kedy sa naše detské brblanie začne meniť v niečo súvislejšie a sypčeka nazveme konečne psíkom, sa začneme celkom logicky pýtať prečo? Prečo je jablko červené? Prečo starká býva tak ďaleko? Prečo je more slané? Prečo nemôžem ísť na tobogan?
Prečo je prvé slovo, ktorým v istom období zaručene začíname väčšinu viet. Vtedy ešte nevieme o svete takmer nič. (alebo vtedy vieme najviac?) Zoznamujeme sa s vecami, ktoré "nevyhnutne" potrebujeme, spoznávame ako fungujú vzťahy, učíme sa viac či menej úspešne. Rýchlosť v tomto prípade nezohráva veľkú úlohu. Kým si neprejdeme jednym nemôžme na ďalší level.
Zaujímave na tom je, že veci ktoré sa naučíme, situácie z ktorých si niečo zoberieme sa spravidla nevrátia. Ale otázka prečo tu zostáva. Ako duch, ktorý po zemi poletuje od nepamäti. Jeho prítomnosť zväčša cítime. Občas preto aby nás náš kamarát, brat atď neľutoval toto slovo ani nevyslovíme. Ale keď im opisujeme negatívnu skúsenosť, keď sa snažíme pochopiť čo robiť, keď na niektoré otázky jednoducho neexistuje odpoveď - v takých chvíľach po ňom siahneme.
- Povedz mi prosím ťa prečo? Prečo to urobil? Prečo to robí? Baví ho mi ubližovať mi?
Odpoveď?
- Na toto ti neviem odpovedať....
Komentáre