Tak som včera bola plávať.
Pre prasknutý bubienok som sa veľkej vode dlhšie vyhýbala. Bubienok zašitý stále nie je ale aj tak som išla. Voda bola teplejšia ako som očakávala, čo som však neočakávala bolo to množstvo ľudí. Presnejšie: množstvo a zloženie. Zhruba dvadsať malých detí s doprovodom. Je otázne, ktorí boli detskejší... Nie nenavštívila som detský bazénik ale plavecký. V skutočnosti to však vyzeralo inak. Len čo som sa hotovala na prvý záber môjho "vyplávaného štýlu" nejaké decko koplo nohami. Húf kosiatiek by narobil menej šplechotu a vĺn...
Chíľami som mala pocit, že sa nachádzam na rozbúrenom mori, a divoká voda je to najmenej čo ma ohrozuje. Hrdé mamičky a ockovia sa pretekali v tom aby svoju ratolesť hodili do vody s čo najväčšou silou a podľa možnosti vo chvíli keď okolo nich niekto PLÁVAL. Starí sa na tom smiali a my ostatní sa statočne vyhýbali. Najprv špunt na pravo, potom hneď zľava.
Zábava. Poviete si... Áno, aj si to myslím. Mám rada deti, najviac ich smiech a radosť. Ale niekedy je to na zabitie. Čo som mala robiť? Ucho, na ktoré som si tak starostlivo dávala pozor bolo zaliate ako obce na územi Liptovskej Mari. Do paže ja som predsa nešla na potápačský kurz...Tak som sa usmiala a myslela na to, že som v tejto chvíli na svete sama:-))))
Komentáre