martanka

Znova mám ten strašný pocit. Prečo to vždy urobím opäť. A prečo som to naposledy vôbec iniciovala sama. Ilúzia, že ma potrebuje niekto koho potrebujem v prvom rade ja. Cítim sa ako debil. Tak ma využil. Asi.Tak som to urobila preto aby som si utíšila boľavú dušu... Nachvíľu uverila, že ma ľúbi. Frustrácia a hnusne silný pocit, že to bez neho nezvládnem. Pocit, ktorý ma ničí viac ako som schopná pripustiť. Poznám tony vzácnych citátov a dobrých rád ako sa mám na to všetko a predovšetkým na neho vysr.. a viac si neubližovať. Že nestojí za to, že zaručene príde niekto lepší, krajší, múdrejší...

Do kelu, tak to niekto vysvetlite môjmu srdcu!!! Lebo ani cudzie rozumy ani môj vlastný nič podobné neakceptuje. Dokonca sa správa ako by ho bôj srdcobôľ vzrušoval. Často hovori: Vidíš, ja som ťa upozorňoval, že teba by taký človek nemohol ľúbiť! Čo nemáš oči! Nevidíš, že si len potreboval ... Je mu to jedno. Ty alebo iná. Po týchto slovách sa vždy posmešne zasmeje a zaškerí: Akože cha tak to husička máš. Rovno na podnose! A teraz budeš trpieť, v duchu si nadávať ale nič ti to nebude platné. Nakoniec aj tak ostaneme len ty a ja. Znova ťa budem mať len pre seba!

Ale ja chcem byť s ním!