- Neznášam ťa! vieš? Povedala som.
- Nerobí ti toto zle keď ma neznášaš? Spýtal si sa, keď si ma hladil po bruchu.
- Hmm, hľadám to správne prirovnanie, odpovedám.
- To máš ako s vínom, hovorím, vieš, že ti potom bude zle ale...
Zaspal si. Pokojne ako baránok ako spravodlivý ako ten ktorý, vôbec neublížil. A vo mne hnev, väčší ako porcie v Riu. Pozerám na teba a nemôžem uveriť. Keby moja hlúpa ubytovňa nebola tak ďaleko. Bola by som preč. Ale ja som tu. Konečne som hovorila o tom čo som chcela tak dávno.
Aj ty si hovoril. Ešte skôr ako som sa mohla adekvátne brániť. Ponížil ma pred cudzími. Kde sa vtedy vo mne zobrala tá sila, že som ti nevylepila?
Zobuď sa, šepkám. Ja ti nedovolím spať!!! Hladkám ťa po tvári a pomaly prebúdzam. Čudujem sa sama sebe. Sama nad sebou krútim hlavou ako teraz potom všetkom ležím po tvojom boku. Nevedela som to vtedy a neviem to ani teraz. Nechcem, NEMôŽEM akceptovať slová ktoré si povedal. Skoro som ťa nespoznala taký si bol krutý.
Vstávaj, hovorím hlasnejšie. A v duchu dodávam: Toto bude poslednýkrát! Ešte jedenkrát. A moja ruka putuje po TVOJICH miestach...
Ako ďalej?
Komentáre